Stovky výrobkov z prútia vrátane veľkonočných korbáčov má za sebou 68-ročný košikár z Popradu Stanislav Gallik. K tomuto remeslu pričuchol už ako malé dieťa. V Lackovej v okrese Stará Ľubovňa, odkiaľ pochádza, bolo košikárstvo v minulosti veľmi rozšírené.
Najväčší prútený košík na Slovensku
Ako ďalej povedal pre agentúru SITA, košíky sa tam vyrábali v takmer každom dome. Aj preto bola v obci zriadená expozícia košikárstva.
Šibačka a oblievačka je zvyk, ktorý sa udržal, no podľa odborníčky sa už dnes nedodržiava tak, ako to bolo v minulosti
Gallik začínal ako malý chlapec výrobou prútených rybičiek, v roku 2018 vyrobil najväčší prútený košík na Slovensku, bol vysoký 260 centimetrov. Po desaťročiach praxe vie, že prúty na korbáč musia byť dobre ohybné, aby sa nezlomil.
Korbáče sa podľa Gallika dajú robiť rôzne. „Môže byť vrkočový zo šiestich prútov, klasický z ôsmich prútov, ale aj s lemovkou, čipkou. Dajú sa odlíšiť aj farebne,“ priblížil. Kým vrkočový korbáč sa podľa neho ohýba jedným smerom, klasický na každú stranu.
Najlepšie sa podľa jeho slov robí korbáč dvom ľuďom. „Jeden ho drží, druhý prepletá. Jednému sa pracuje ťažko, pretože každý korbáč, kým ho neukončíte, má tendenciu sa rozpliesť. Musíte ho pri výrobe držať pevne v ruke,“ poznamenal popradský remeselník.
Plietla takmer celá dedina
Košikárske umenie odpozoroval Gallik od svojich rodičov. V Lackovej pred desaťročiami plietla takmer celá dedina, ženy i muži.
„Ženy robili iné typy košíkov, muži iné. Boli silnejší, a tak pracovali so silnejšími prútmi, vyrábali väčšie košíky, napríklad tie na prádlo,“ zaspomínal si Popradčan.
Deti boli súčasťou tohto zvyku.„Keďže po večeroch ešte nebola veľmi televízia, my deti sme sa hrali pri rodičoch. Oni vypletali košíky a my sme si z tých zbytkov vyrábali vláčiky, potom sme vypletali trojuholníky, rybičky,“ opísal Gallik.
Postupne sa naučil jednoduchšie výtvory a neskôr si urobil prvý košík. Dočasnú bodku za remeslom však dalo štúdium. Aj v samotnej Lackovej sa však podľa neho dostalo košikárstvo do ústrania. „Prestalo sa toto remeslo učiť, respektíve prestali ho robiť. Staré generácie vymreli, takže fakticky v Lackovej už teraz nerobí nikto toto remeslo,“ skonštatoval. On sa však po rokoch, už ako ženatý chlap, k nemu vrátil.
„Bol som na jednej fare a tam mali prútené kreslá, páčili sa mi. Prišiel som raz domov a povedal otcovi, že by som si také prútené kreslo chcel vyrobiť. On mi povedal, že ak mu pomôžem, urobíme ho,“ zaspomínal si remeselník. A tak vyrobili prvé kreslá, ďalšie si vyrobil sám. „Tie mám do dnešného dňa na terase, majú už viac ako 40 rokov,“ dodal.
Ideálny čas na zber prútia
Prúty na výrobu sa dajú podľa Gallika zbierať v lete i na jeseň. „V lete, keď majú veľa miazgy, sa dajú lúpať za surova. Nie je to však až taký kvalitný materiál, lebo sa potom štiepia,“ opísal.
Väčšina košikárov vrátane neho zbiera prúty počas jesene. „Najlepšie je, keď prejde prvý mráz a lístie opadne. Ja osobne zbieram napríklad po dvoch až štyroch dňoch mrazu, potom akoby sa miazga stiahla a prút dozreje úplne,“ vysvetlil Popradčan.
Takto si nazbiera snopy prútov a následne ich varí, aby boli pekné biele. „Po uvarení ich olúpem a dám si ich vysušiť. No ešte predtým si ich prerozdelím podľa veľkosti,“ vysvetlil postup.
Pred samotnou výrobou necháva prúty na 24 hodín ponorené vo vode, aby zmäkli. „Prúty musia byť počas práce stále vlhké, inak by sa mi polámali. Na rúčky košíkov sú potrebné kvalitnejšie prúty, na výplet môžu byť všelijaké,“ doplnil.
Nadväzuje na tradíciu predkov
Rodák z Lackoviek nadväzuje pri zbere prútov na tradíciu predkov, ktorí si prúty zbierali okolo potokov, vyberali si vtedy určité odrody vŕby vhodné na výrobu košíkov.
„Všetky prúty, ktoré majú úzke listy, sa teoreticky dajú použiť na výrobu košíkov. Tie so širokými listami nie, pretože sa väčšinou hneď zlámu. Keďže sa tomu venujem už roky, viem si vybrať, ktorý prút je mi na čo vhodný, pretože nie každý prút je vhodný na všetko,“ hodnotí. Samotné prúty sa podľa neho dajú skladovať dlhú dobu a upravovať farebne. Pripomína, že z hrubých prútov sa nedá urobiť ani poriadny košík, ani korbáč.
„Prúty stmavnú prirodzenou cestou na slnku. Ak je aj vyrobený košík biely, po niekoľkých rokoch oxidáciou prúty stmavnú. Ale je tiež rozdiel aj medzi samotnými prútmi po ich olúpaní, jeden druh je svetlý, druhý tmavší,“ opísal Gallik, ktorý v súčasnosti svoje remeslo predvádza na rôznych podujatiach a priúča nemu aj deti.